Každý bicykel má svoje poslanie

PETER DIVINEC a jeho firma boli súčasťou programu na rozvoj rodinných firiem v Slovak Business Agency. V čase, keď riešili otázku nástupníctva a generačnej výmeny. „Majitelia môžu po určitej dobe trpieť istou formou slepoty. Dostali sme možnosť pozrieť sa na našu firmu očami nezainteresovanej osoby, zmapovali nám procesy, komunikáciu a náladu vo firme, a navrhli, čo a ako zlepšiť.“

Aký bol začiatok príbehu vašej rodinnej firmy?

Keď koncom 80. rokov začal kolabovať predchádzajúci politický systém, po štyridsiatich rokoch sa opäť mohlo súkromne podnikať. Ľudia mali socialistického hospodárenia plné zuby, každý cítil, že by to vedel robiť lepšie. Alebo aspoň skúsiť vziať svoj ekonomický osud do vlastných rúk. V tom čase sa vyrojilo veľmi veľa podnikateľov, sám mám vo svojej generácii prekvapujúco veľa priateľov a kolegov, ktorí sa zo dňa na deň zmenili z nevýrazných zamestnancov na podnikateľov a väčšina z nich je doteraz úspešná. Najväčšou motiváciou bolo skúsiť to, čo bolo vo svete bežné, ale nám po celý život odopierané. To, že som skončil pri bicykloch, bola náhoda, aj keď som v mladosti jazdil v cyklistickom klube Lokomotíva Bratislava. Paradoxne to s mojím podnikateľským príbehom nemalo nič spoločné.

S čím iným ste chceli podnikať?

Pohrával som sa myšlienkou, že budem chovať jedovaté hady a predávať ich jed farmaceutickým firmám. Poznal som taký príbeh z východného Nemecka. Ale predstava, že mám v pivnici paneláka smrteľne jedovaté hady, ma nenadchýnala. Potom som sa takmer stal spoločníkom vznikajúcej filmovej spoločnosti, ktorá sa mala volať Panónia Pictures. Veľa nechýbalo a zohnal by som 30-tisíc korún na vstupný vklad. Našťastie ma zarazilo prílišné naliehanie toho, čo ma lanáril, uvedomil som si, že niečo nie je v poriadku. Nakoniec som si na inzerát kúpil stroj na cukrovú vatu. Bol vyrobený amatérsky, nefungoval dobre, ale pri troche snahy sa vata dala robiť. Bol to ďalší naivný pokus rozbehnúť naozaj úspešné podnikanie.

Ako do toho vstúpili bicykle?

Môj brat si s ďalším naším kamarátom otvoril požičovňu bicyklov na piešťanskej Sĺňave. V lete som im pomáhal, mal som ako učiteľ cez prázdniny voľno. V tom čase ešte bývali autokempingy v lete natrieskané. Najbližší obchod bol vzdialený dva kilometre, bicykel sa zišiel každému. Za päť korún na hodinu sme mali už ráno svojich pätnásť bicyklov rozchytaných. Poobede sa zasa chodilo do mesta, tak prišla druhá vlna výpožičiek. Po lete Piešťanci prichádzali za nami, aby sme im bicykle predali, keďže v obchodoch, čo sa volali Bicykle a šijacie stroje, ste vtedy narazili nanajvýš na tie ruské, značky Ukrajina. Tak sme do toho išli. Záujem bol čoraz väčší, cez prázdniny sme bicykle požičiavali, po lete predávali a zháňali nové. Nakoniec sme si uvedomili, že sedieť na dvoch stoličkách sa nedá. Ja a môj brat sme opustili pôvodné zamestnania, tretieho spoločníka sme vyplatili a pustili sme sa do podnikania naplno. Až tu sa naozaj začína príbeh spoločnosti KELLYS BICYCLES, s. r. o.