Má zamatový hlas, ale aj zlaté ruky
Už od mala špekuloval, navrhoval a zostrojoval veci nevídané. Najprv chlapčensky majstroval v otcovej stolárskej dielničke, potom prišli strojarina, divadlo a hviezdne roky v rozhlase. Po rokoch podnikania sa majster Jánoši vrátil ku kráse, ktorú sám navrhne i vyrobí. Víta nás pred typickým bratislavským panelákom, už na prvý pohľad plný energie a dobrej nálady. Po pár metroch chodby prízemia nás Ján Jánoši uvádza do svojho kráľovstva. Vstupujeme po jednom, dvaja naraz by sme sa tam nevošli. Napriek zdanlivo maličkým rozmerom miestnosti však s nemým úžasom vidíme, že sa tu dá skladovať materiál, rezať, brúsiť, lakovať, sušiť… A všetky prístroje a nástroje sú poruke, mimoriadne prakticky a úsporne vymyslené a usporiadané.
Hlas z rádia
Detstvo prežil v rodnej Santovke. Otec bol stolár, takže malý Janko odmalička majstroval pri ňom, ale aj pri zručnom strýkovi, ktorý plietol košíky, a jeho záujmu neušlo ani mamino vyšívanie. V škole od útlych liet recitoval, hrával divadlo, čo ho sprevádzalo aj na strednej strojárskej škole. Neváhal, keď ho zavolali do malého satirického divadla Mandragora, kde intenzívne pôsobil desať rokov a raz za čas si s ním zahrá dodnes. Po skončení vysokej školy – opäť strojárskej – sa rozhodoval ako ďalej. Vybral sa na konkurz do rozhlasu, kde už medzitým čiastočne účinkoval, uspel v ňom a nastúpil ako hlásateľ. Po ôsmich rokoch vypočul volanie zakladateľa Rádiožurnálu Ivana Mjartana a naplno sa ponoril do turbulentného diania ponovembrových čias. „Z pracovného hľadiska bolo rozhlasové obdobie najkrajšie, aké som zažil. Z novinárskeho tiež, lebo som bol s mikrofónom pri najdôležitejších udalostiach, vrátane vzniku nášho štátu,“ spomína.
Slávny vďaka ihle
Pracovalo sa s neuveriteľným nasadením a Rádiožurnál bol s vyše miliónom poslucháčov najpočúvanejšia relácia u nás vôbec. Počas rokov predtým, strávených v hlásateľni, však mal Ján Jánoši popri čítaní správ a programu čas uspokojiť aj činorodé ruky. „Tajne, aby ma nikto nevidel, som v rohu hlásateľňe vyšíval. Napokon sa to vyzradilo, lebo som zabudol ihly zapichnuté v kresle a služba po mne zisťovala, kto to bol. Jedného dňa ma tam prepadla celá delegácia na čele s našou úžasnou folkloristkou Darinkou Laščiakovou a našli ma s výšivkou v rukách,“ smeje sa. V rozhlase bola z toho udalosť, ktorá neostala bez odozvy tvorcov vtedy populárnej relácie Humorikon Eleny Vacvalovej a Olivera Andrásyho. Pozvali zručného hlásateľa na verejnú nahrávku do PKO. „To ma asi najviac preslávilo. Dokonca som potom dva roky navrhoval vzory výšiviek pre časopis Dorka. Mal som úplne iný dizajn, používal som takzvanú plnú výšivku, zvanú rumunská.“
Všetko o aktivitách tvorivej dielne Creative point v NPC nájdete na jej facebooku TU.