Slovenský bioplast, slovenská nádej pre budúcnosť prírody

Vyvinuli ste už druhú generáciu bioplastov. Ako prišla na svet tá prvá? Od začiatku bolo vaším cieľom nájsť biologicky rozložiteľnú náhradu za plasty z fosílnych látok?

Pri hľadaní alternatívnych riešení plastov vo svete najskôr vôbec nehral hlavnú rolu ekologický motív. Bol to efekt ropnej krízy a obáv, že plasty nebude z čoho vyrábať. Mojím profesijným cieľom boli od začiatku ekologické riešenia plastov. Najskôr bola predstava čiastočne biologicky rozložiteľných plastov, neskôr sa zistilo, že je možnosť vyrobiť úplne rozložiteľné. Riešenie, ktoré máme dnes na stole, vzniklo síce cielene, ale náhodou. Chceli sme využívať plast, ktorý produkujú mikroorganizmy – polyhydroxybutyrát – a ktorý samostatne spracovať nejde. Snažili sme sa ho použiť ako plnivo do niečoho, čo je ekologicky tiež hodnotné – bola to kyselina polymliečna. Náhodou sme zistili, že v istých pomeroch a za istých technologických podmienok je zrazu ten plast nielen ekologický, ale má aj dobré mechanické vlastnosti. Z dvoch krehkých materiálov sme vhodným zmiešaním dostali jeden húževnatý. Čiže nie je náhoda, že sme šli po ekologickej stope, ale je náhoda, že sme pri snahe čo najviac využiť nespracovateľný polymér dospeli k plastu, na ktorý sme získali patent.

Majú takto získané plasty podobné vlastnosti ako klasické? Dajú sa využiť rovnako alebo len v obmedzenom rozsahu?

Paleta plastov vyrábaných z fosílnych palív je zložením a vlastnosťami natoľko široká, že je nemysliteľné nahradiť ich jedným typom bioplastu. Niektoré môžu byť nahradené – napríklad polyetylén a polypropylén majú veľmi podobné vlastnosti nášmu „nonoilenu“. Ten nie je z jednej molekuly, je to zmes komponentov. Rôznym pomerom zložiek či spôsobom prípravy zmesi môžeme dosiahnuť materiály s odlišnými vlastnosťami. Tu mám pohár, ktorý je tuhý a pevný, ale máme aj fóliu, ktorá sa správa ako mäkčené PVC a dá sa naťahovať.

Mohli by bioplasty nahradiť aj toľko rozšírené PET fľaše alebo potravinárske obaly, ktoré sa vyrábajú v obrovských množstvách a je problém s ich likvidáciou?

PET fľaše nie sú až také kritické, dajú sa relatívne jednoducho zozbierať a recyklovať s následným využitím v textilnom priemysle. Oveľa kritickejšie sú rôzne fólie a drobné obaly, lebo čím je predmet menší, tým ťažšie sa dostáva do separovaného zberu. Podľa jednej štúdie sa predmety s rozmermi menšími ako 5 x 5 centimetrov takmer nedajú zachytiť.

Vaša druhá generácia plastov má také vlastnosti, že sa nielen ľahšie rozkladajú, ale pri ich výrobe sa ako surovina využíva vypálený fritovací olej, ktorý je nebezpečným odpadom.

Existujú dve technológie, pomocou ktorých sa použitý fritovací olej dá využiť na výrobu bioplastov, avšak firmy, ktoré ich majú, zatiaľ na ich základe priemyselne neprodukujú. Ide naozaj o krok vpred, likviduje sa toxický odpad a konvertuje sa pritom na niečo, čo je v súlade s prírodou, lebo polyhydroxybutyrát je súčasťou živých organizmov. Akýmkoľvek rozkladom materiálov, ktoré pochádzajú z fosílnych zdrojov, uvoľňujeme do ovzdušia oxid uhličitý, skleníkový plyn. Pri bioplaste, vyrobenom zo škrobu alebo inej obnoviteľnej suroviny, sa síce tiež uvoľní CO2, lenže je v kolobehu. Pretože ak sme z rastliny vyrobili plast a ten sme zlikvidovali napríklad kompostovaním, musíme mať novú rastlinu na nový plast a tá rastlina potrebuje k rastu CO2, čiže je to cyklus a oxid uhličitý sa nekumuluje v atmosfére. 

Všetky články a vydania časopisu InBiznis nájdete na stránke http://inbiznis.sk/